Odkiaľ sa teda vzali poznatky o horách?, o ich vnútri? Samozrejme, v prvom rade z týchto, ktorí sa do nich pustili. Bolo ich však málo, a týchto je ešte menej, ktorí sa o hory vôbec zaujímali. Horám sa vtedy skôr vyhýbali. Bolo ich však vidieť, obrovský, ovládal terén. Potom sa nemožno čudovať, že v mnohých náboženstvách a viere sa stali sídlom božstiev, tajné sily, často zosobnené prírodné sily. Dalo im to záhadu, bolo to strašidelné, dokonca hrôza, odstrašilo potenciálnych odvážlivcov. Postupom času vzniklo v Krkonošiach množstvo príbehov, legendy a povesti o tajomnom, nebezpečné, niekedy hrubé, ale väčšinou zlomyseľný pán týchto oblastí, nesúce rôzne mená na oboch stranách hranice, v závislosti od jazyka a kultúry obyvateľstva. Bol to Duch Hory, Krkonoś, Praskanie (Krkonoše), Rywecal, Pan Jan (Lord Johannes), Riibezahl, nakoniec nešikovne polonizovaný Rybecal, repa, Pokladník a Liczyrze-dovidenia. Neskoršie príbehy a legendy, ktoré sa k nej viažu, sa preniesli aj do iných oblastí Sudet, napríklad v Stolových horách, Adrśpach, a dokonca aj Rudawy Janowickie.
Avšak, vrchol, okrem hrôzy, vzbudzovali záujem aj o ich samotnú prítomnosť v krajine (slávny výrok Edmunda Hillaryho: „Vyliezol som na Everest, preto, že je"). Lesy, ktoré na nich rastú, bohaté na drevo a zver, skôr či neskôr vzbudili záujem. Boli pokusy ich použiť. Ukázalo sa tiež, že v horách sú aj iné „poklady“. – aj tie doslovné. Okolo väčšiny pohorí sa rozvinulo osídlenie, vznikali mestá, zakladali sa dediny, sieť ciest, ktoré ich spájali, sa zahustila. Hora, aj vysoké a hraničné, nemohli len tak držať ľudí oddelených, museli ich aj spájať.
To všetko nepochybne ovplyvnilo koncom stredoveku už aj tak živé prenikanie Sudet, vrátane Krkonôš.
Nemalý podiel na tom malo nepochybne miestne obyvateľstvo: poľovníkov, drevorubači a prachatí (drevorubači, ktorí pália drevené uhlie), no najznámejšia sa časom ukázala byť činnosť hľadačov zlata a pokladov.
Nie je známe, keď sa v Krkonošiach začalo hľadať zlato a drahé kamene. Niektorí výskumníci, napríklad Heinrich Quiring, dokonca to aplikovali na staroveké časy a, v nadväznosti na etymológiu názvu Karkonosze a slabé stopy týchto prác, naznačovali spojenie so starými Kréťanmi, neskôr Kelti. To sú však hypotézy, ktoré vyvolávajú značné pochybnosti. Nebudí ich však prítomnosť zlata v krkonošských potokoch (hodnotenia jeho množstva a prevalencie sa však líšia). Potvrdzujú to moderné nálezy a objavy, ako aj početné stopy, ktoré v teréne a v archívoch zanechali bývalí bádatelia. So zlatom a jeho umývaním sa spájajú názvy mnohých potokov a miest. Len oplachovanie, pretože v Krkonošiach sa zlato nachádza len v sedimentárnych ložiskách (sekundárne lôžka na drobky): v riečnych pieskoch a štrkoch.
V súčasnosti je ťažké definovať rozsah a veľkosť vtedajšej ťažby zlata, no podľa odborníkov mohla byť v stredoveku ťažba taká vysoká ako v Krkonošiach 3 ton rudy, s ťažbou na južnej strane (v Českej republike) bola oveľa vyššia.
Ryžovanie zlata, minimálne od 12. storočia, najskôr sa zrejme spájal len s prišelcami z Valónska, preto sa nazývajú Valóni alebo Valóni. Nie vždy sem museli prichádzať priamo z Valónska, zrejme častejšie prichádzali z valónskych kolónií a osád, np. z Vroclavu. Neskôr sa tento názov používal na označenie všetkých hľadačov zlata, bez ohľadu na ich pôvod. Preto sa tak nazývali aj rodení Sliezania. Súbežne s prienikom do Krkonoš a uznaním ich zdrojov, konkurencia sa zvyšovala – stále viac ľudí chcelo rýchlo získať majetok. Každopádne si ju obľúbili aj historky, ktoré kolovali medzi miestnym obyvateľstvom, a dokonca aj v odľahlých častiach Európy, o nesmiernom bohatstve týchto hôr a príkladoch okamžitého obohatenia šťastných objaviteľov. Bežne sa cituje príbeh o bankárskom dome v Benátkach, ktorá mala vyrásť na rozprávkovom bohatstve nadobudnutom majiteľom v Krkonošiach.
Majiteľ to mal vyjadriť umiestnením nápisu na prednú časť sedadla: Pohorie Korkonosch z nás urobilo majstrov. Akoby pri tomto pátraní boli pri Kowaroch objavené ložiská železnej rudy, čo umožnilo tomuto mestu vyrásť v dvoch stovkách, tristo rokov pre jedno z najväčších centier železiarskeho a oceliarskeho priemyslu.